Tento rok v Krahuliach bol tábor úplne iný. Čo sa to vlastne dialo každé ráno? Prečo nás budila Absurdnosť od skupiny Rozpor a uspával zvuk vánku? A čo prepánajána malo znamenať zachraňovanie oslepujúcich hovienok z kruhu plného lávy? Ako vtipne poznamenal Mirko Polách, tému tábora akoby odvial vietor. Nie je to však celkom tak – tento rok bola hádankou. Keďže sme sa my, vedúci, celý tábor zabávali na nechápavých výrazoch, prišiel čas na vysvetlenie (pre prípad, že ste nááhodou všetko nepochopili z našich ranných scénok :)). Na našom absurdnom krahuľskom tábore sa s nami v skutočnosti dialo toto: Prvý deň sme sa zmenšili na takú miniatúrnu veľkosť, až nás odfúkol vietor. Poletovali sme, poletovali, až nás večer odvialo do ľudského ucha. Druhý deň sme potom hľadali východ z tela von, ktorý sme objavili na úplnom konci tráviaceho traktu. Padali sme, padali, až sme na tretí deň dopadli v kúpeľni. Šantili sme, bavili sa, až sme sa šmykli. So zlomeným krkom sme poputovali rovno do márnice. V tej sa nám však zapáčilo – v jednom tele sme našli zlatý zub. Zabývali sme sa v ňom, no naše telo niekto hodil na dno mora! Pod jeho hladinou sme boli ďalší deň, až dokým sme nenašli zabudnutú, ale plne funkčnú raketu. S ňou sme si to namierili rovno do neba. Aj keď nebolo také, aké sme čakali… Tak, to je asi všetko. Dúfame, že teraz fotky dostanú nový význam. Užívajte, vidíme sa na Bodke!
Veľký tábor – Krahule 2017