Vietor neznesiteľným škrípaním útočí na uši. Temná obloha v sebe objavila zlovestnosť, akú už dlho necítila a hrdo sa ňou chváli všetkým pod ňou. Zima je taká silná, že pred ňou niet úniku. A v opustenej turistickej oblasti breše malý, krvilačný pes… Nie, nejde o začiatok poviedky od Edgara Allana Poa, ako by sa mohlo zdať, ale o začiatok našej spojenej Bodky po Veľkom i Malom tábore. Aj keď nás Zlatnícka dolina privítala hnusným počasím, naša radosť, že sme opäť spolu, jej musela vyčariť úsmev na perách. Smiali sme sa, behali, zablaťovali, slovom, bolo nám dobre. Tábor bol parádny, ale aj Bodka má svoje vlastné čaro. Je intímnejšia a v sychravom, chladnom novembri nás zomkne bližšie k sebe. Škoda, že trvá len víkend… Nič to, vidíme sa nabudúce! 🙂
Bodka po Veľkom tábore – Zlatnícka dolina 2015